Bizarný život

Pomaly sa stáva pravidlom že moje prvé jedlo dňa je okolo 2-3 hodine poobede. Dnes o pol 4....som príliš lenivá zdvihnúť sa z postele a postarať sa o svoje základné fyziologické potreby. Hoci bufet je v tej istej budove kde bývam a asi by sa nikto ani nepozastavil nad tým že som ešte stále v pyžame. Nepamätám si veľmi zreteľne kedy som naposledy videla svietiť normálne slnko...zapadajúce nepočítam....ani to keď som ho videla pred dvánastou napoludnie keď som sa vracala po žúrke z predchádzajúcej noci domov. Hoci my "Môj život v temnote" mohol vyvolať u niekoho ľútosť že zrejme toto všetko píše nejaká vnímavá slepá dievčina a blogovaním sa snaží opísať pohnútky svojej nepochopenej duše. V skutočnosti ja nie som slepá (hoci minule som si pomýlila Mesiac s pouličnou lampou...a ten Mesiac bol fakt nízko) a možno nie som ani vnímavá.Celé je vlastne len pekne umelecky podaný stručný opis môjho povrchného života, ktorého väčšia časť sa odohráva po západe slnka. Ešte aj keď vstanem tak pred obedom, pre istotu ani neodhrniem záclonu, lebo by mi slnko svietilo priamo do očí....dávam to za vinu zlému strategickému umiestneniu mojej postele v izbe 3x5 metrov (aj to som pravdepodobne tie čísla prehnala).A kým začnem niečo zmysluplné robiť tak už sa stmieva.Nie som si celkom istá či môjmu úbohému organizmu tento spôsob života vyhovuje...keď nerátam fakt že dnes ráno som vstala so zapchatými asi všetkými dutinami v mojej hlave, tak sa mi navyše po prebdenej stredajšej šíri po tele nejaká pliaga, ktorá vyzerá ako niečo medzi ekzémom a osýpkami (btw...ako a stihla ubezpečiť moja mamina...osýpky som už mala. A samozrejme mi už stihla aj vynadať že som po 4 dňoch ešte stále s tým nebola na pohotovosti. Zase som jej mala raz čo povedať). V každom prípade...napriek môjmu ukážkovému vysokoškolskému životu na ekonomickej sa ešte stále nájde niekto kto mi nadáva do bifľošov...díky Sisa, svojím spôsobom je to veľmi povzbudzujúce.